V puberte som mala obdobie, keď bol taký kvalitný narcizmus moje náboženstvo. Mohla som viesť prednášky o tom, ako sa mať rád, so spolužiačkou sme v škole dokonca spravili nástenku o tom, že máme narodeniny a celý mesiac sme sa z nej vytešovali. My Vodnári sme proste takí.:D Nepamätám si, že by som nejak vo veľkom, ak vôbec, o sebe ako dievčati, študentke alebo neskôr partnerke a žene pochybovala. Ak sa teda nebavíme o výzore, s tým som síce tiež mala rôzne fázy, ale čo sa výsledkov práce / štúdia týka, stále som robila všetko najlepšie, ako som vedela, s tým, že som sa o dokonalosť nikdy nesnažila, a dovolím si tvrdiť, že sa mi (až na pár období) darilo. 

Veci beriem zodpovedne, ale seba neberiem až tak vážne. Väčšina prúserov. a to aj tých najväčších, sa dá vyriešiť a kým nejde o život, ide o....veď viete.

Lenže zrazu mám novú rolu, som MAMA a v tejto novej úlohe už sebalásku hľadám. Niekedy si pripadám ako teliatko, čo sa učí chodiť. Ono čo vám nikto nepovie a nedá sa na to dopredu pripraviť, že s tou láskou, čo vás po narodení dieťaťa zaplaví, príde zároveň aj veľký strach a zodpovednosť. Je to pre mňa náročné, ako každá mama, chcem robiť všetko najlepšie ako viem (aj popri mojich iných úlohách), chcem pre svoje bábo to najlepšie a pritom ostať pri zemi, normálna, aby mi to celé neprerástlo cez hlavu a aby som sa nepototo. 

Môžete si myslieť, že máte všetko naštudované, vytvoríte si názor na základe toho a skúseností vašich matiek či kamarátiek. A nezabúdajme na náš materinský inštinkt. Všetci ho spomínajú, máme ho, ale niekedy sa bije s tým, čo hovorí váš lekár alebo mama a mne ide niekedy prasknúť hlava. Plus veľa vecí sa človek dočíta či dozvie až neskôr, keď už sa veci nedajú vrátiť späť. Lebo sú veci, ktoré môžete naozaj urobiť iba raz. Potom uvažujem, či by som to bola spravila inak, či by to nebolo lepšie, ale zároveň si hovorím, že veď dobre bolo presne tak, ako sme to spravili. Nikomu nič nechýba a nedá sa všetko robiť 5 rôznymi spôsobmi.

A ak náhodou aj nie, súčasťou každého rodičovstva sú aj chyby a je ľudské a prirodzené ich robiť. Hlavne všetci vieme, že skúsenosť je neprenosná a sú veci, ktorými si každý musí prejsť sám. A čím bude Leo starší, bude tých chýb viac. Nie vždy sa dá odhadnúť rovnica akcia-reakcia, tým teraz myslím hlavne pubertu. Učím sa odpustiť sama sebe za chyby, alebo takto, skôr za to, čo ja vo svojej hlave považujem za chyby, snažím sa sama na seba nehnevať a mať sa rada aj ako MAMA. Aj moja mamka urobila niekoľko chýb, ale čo ma naučila je ospravedlniť sa. A pre mňa je to MOJA MAMKA, najlepšia na svete. Myslím, že človek urobí viac chýb a viac sa stresuje, ak sa úmorne snaží o dokonalosť a zabúda na ľudskosť. Nechcem byť pre svojho syna dokonalá a nechcem aby mal on pocit, že musí byť vo všetkom najlepší. Lebo nemusí. Život nie je súťaž. Chcem ho naučiť aj to, že mýliť sa a robiť chyby je úplne normálne, takisto, ako je normálne sa ospravedlniť. Moja mamka ma to naučila a ja si to veľmi cením.

Našťastie, čím je Leo starší, tým lepšie plávam vo vodách materstva a sama sa cítim istejšia. Predsa len, človek deň čo deň naberá skúsenosti. :)

Tak vyzývam všetkých rodičov, aby ľúbili bez strachu, a aby zaplavili láskou nielen svoje deti, ale aj samých seba. O sebeláske je aj celá kolekcia LOVE FEARLESSLY od Converse. Vyzdvihuje jedinečnosť každého z nás a odkazy sebelásky sú na každom originálnom modely. Ja som si vybrala krémové so zvýšenou podrážkou (tú mám na Converse teniskách najradšej!) a vzadu majú malý detail červeného srdiečka, to sa mi maximálne páči.:)

photos by Veronika Tázlerová

Outfit: sukňa - Glashgirl / tričko - C&A / bundička - Free People / tenisky - Converse (Love Fearlessly) / klobúk - z USA / okuliare - Gucci via Eyerim