Pamätáte si ešte časy, keď sme nemali internet? Ja áno a moje detstvo bolo krásne! Myslím ale, že by bolo krásne aj keby som vyrastala v časoch internetových, pretože som bola (a stále som) súčasťou skvelej rodiny (aj keď isteže, každá rodina má svoje problémy). Internet sa ale rozpína, rastie a hranice sa posúvajú. Prišla s ním úplne nová vlna, sociálne siete a my sme tak prepojení so známymi tak, ako nikdy predtým. Sme v obraze, hľadáme pomoc, pýtame sa, pomoc ponúkame, chválime sa, podelíme sa aj o starosti. Samozrejme, všetko s mierou. Lenže každý má tú mieru inde. 

Teraz má naša generácia deti. A deti sú citlivá téma, to sa vie. Prirodzene sa tak na stôl dostáva otázka, či ich fotky a informácie dávať alebo nedávať na sociálne siete? Trochu ma hnevá, že sa mnoho ľudí tvári, že sa toto týka iba influencerov a blogerov, pritom je to téma, ktorú by mali mať zodpovedanú všetci nastávajúci rodičia. Pretože väčšina z nás má aspoň jednu sociálnu sieť a ak nie pravidelne, aspoň raz za čas je na nej aktívny. To, čo tu zavesíme, bude už navždy patriť internetu. Veruže nad týmto sme sa tak nezamýšľali, keď sme dávali v 17-tich opité fotky z vydareného piatkového večera v meste.:D Nevadí, za tieto omyly môžeme sami. A teraz je otázne, aké omyly a či vôbec, môžeme takto spôsobiť našim deťom?

Nie, tento článok nebude prepis toho, čo ste už čítali veľakrát. Mám pocit, že väčšina týchto článkov zdieľanie detí na internete odsudzuje a na rodičov hádže bez rozdielu zlé svetlo. Predpokladám, že keď čítate tieto riadky, tak viete, čo znamená pojem "sharenting" a tiež viete, že vo Francúzsku je zdieľanie detí a ich informácií na internete zakázané. Aspoň čiastočne viete, aké riziká takéto zdieľanie má. Internet je verejný priestor a informácie treba selektovať, pretože nepremysleným zdieľaním môžete prísť o prácu, vzťah, môžu vám vykradnúť byt a podobne. Hej hej, bububu, ale tak viete, čo myslím. Treba trochu premýšľať pri všetkom. Aj pri vešaní informácií a fotiek s vašim dieťaťom.

Sú rodičia, pre ktorých otázka, či budú sharovať svoje baby ani neprišla na otras. Jednoducho je súčasťou ich života, ktorý viac alebo menej dávajú na internet, takže áno, dieťa tam bude tiež. Potom je opačný prípad, kde dieťa na internet nedávajú vôbec, niekedy málokto tuší, že bola žena vôbec tehotná. Niekto zdieľa dieťa vždy bez tváre, niekto len občas, niekto zverejní dátum, centimetre aj kilogramy počas narodenia, niekto neprezradí ani meno, iní zas dokumentujú každý deň svojho dieťaťa. A viete čo si myslím ja? Že každý spôsob je v poriadku, hoci nie s každým súhlasím a nie každý mi je sympatický. Môj názor totiž je, že rodič rozhoduje do istého veku o svojom dieťati. Čo mu dá jesť, či bude jesť cukor alebo nie, či mu dá mäso alebo nie, či mu kúpi všetko, na čo ukáže, alebo bude dostávať hračky len na sviatky. Či dá dievčatku prepichnúť uši, v akom nosiči bude nosené, či ho dá pokrstiť, či bude mať chlapec dlhé alebo krátke vlasy, do akej škôlky a školy bude chodiť atď. Na žiadnu z týchto otázok vám dieťa do istého veku nevie povedať svoj názor (niekedy ani žiadny nemá) a tak ako rodič rozhodnete zaňho. Logicky, veď preto ste rodič. Ako rodič musíte denne rozhodovať o vážnych aj menej vážnych veciach a áno, niekedy prídete na to, že niečo z toho bola chyba. Ale chyby k rodičovstvu patria. 

Ja osobne nie som v živote zástancom extrémov, čiže ani v otázke zdieľania detí na internete. Stále si však myslím aj to, že je to každého osobná vec. Internet je súčasťou našich životov, predpokladám, že si väčšina z nás bez wi-fi už nevie dlhodobo život predstaviť. Preto mi príde zbytočné brániť sa dobe, ktorá už nastala a nedávať dieťa na internet vôbec, akoby neexistovalo (tým nechcem povedať, že ak tam nie je, tak neexistuje), ak napríklad ja ako rodič na sociálnych sieťach fungujem a zdieľam istú časť svojho života. Ale platí to aj naopak, tiež sa mi až tak nepáči, ak niekto zdieľa zo života svojho bába až moc, myslím si totiž, že sú momenty, ktoré na internet rozhodne nepatria. Videla som na Facebooku súťaž na nejakej mama stránke, kde vyzvali svoje followerky, aby im poslali najvtipnejšiu fotku svojho dieťaťa a prosímpekne, jedna mamička postla svoju dcéru celú v jej vlastných výkaloch. Veď iste, ak ste rodič, stalo sa to už každému, ale postli by ste takúto fotku ak by sa jednalo o dospelého? Dúfam, že nie. 

Ja som za takú zlatú strednú cestu. Priznám sa, že pôvodne sme si s mužom mysleli, že tvár nášho syna neukážeme na soc.sieťach vôbec, nakoniec sme zvolili kompromis, raz mesačne. Ale to len do 1.roka, uvidíme, čo bude potom. Inak postujem Lea vždy zozadu, zhora alebo z boku, jednoducho tak, aby mu nebolo vidieť do tváre, alebo mu cez oči dám emotikon okuliarí. A teda na fotkách je a zároveň aj nie je. Pár ľudí sa ma už spýtalo, prečo to robím, veď aj tak viete, ako Leo vyzerá. To je v poriadku, len nechceme, aby mal na internete zbytočne (len náš pohľad) veľa fotiek, kde je jasná jeho identita. Napríklad Stories s ním nedávam takmer vôbec, čo je aj dôvod, prečo niekedy nedávam Stories na Instagram vôbec. Som doma, som matka na materskej, viete si asi predstaviť, čo robím. :D Takisto dbám na to, aby fotky, ktoré zverejním, boli vkusné a pekné, aby sa za nich raz nehanbil. Pevne verím, že nebude. Toto je spôsob, ktorý sme si zvolili my s manželom, príde nám adekvátny a obaja sme sa na ňom zhodli. Ale nikde nie je napísané, že je správny alebo nie, pretože čo je pre niekoho veľa, je pre iného málo a naopak. Čo by však mal mať každý rodič, je súdnosť. 

Čo ma ale v poslednom čase dosť hnevá a osobne to nechápem, prečo sa zdieľanie detí na internete pokladá za jedno z najväčších nebezpečenstiev a celkovo je okolo toho až také veľké haló. Možno by nebolo, ak by ľuďom nechýbala súdnosť, čo je celkovo častý problém a pri deťoch sa to logicky posúva niekde úplne inde. Niekde do roviny, keď je nutné chrániť deti pred vlastnými rodičmi. Ale ak, tak potom aj tie deti, ktorých rodičia sa rozhodli neočkovať! Ako som písala, ak čítate tento článok, tak viete, aké to má riziká (ten internet, ale aj to neočkovanie pravdepodobne viete), ale podľa mňa sú v živote pre deti oveľa horšie a väčšie nebezpečenstvá ako práve to, či ich tvár bude alebo nebude na internete (napríklad dieťa to neočkovanie, ehm). Čítam teraz knižku Eli, Eli od vydavateľstva Absynt a viackrát ju musím položiť a predýchať. Na tomto svete je kopec sirôt, ktoré nemajú čo jesť. Nemá ich kto vychovať, nechodia do školy, žijú na ulici, kde ich kedykoľvek zrazí rikša, umierajú na hnačku, lebo pijú špinavú vodu a nikto ich nehľadá, nikomu nechýbajú. Pracujú v junk shopoch, kde kladivom oddeľujú plast od kovov od vyradených spotrebičov, aby priniesli nepracujúcim rodičom domov po 14-hodinovej šichte pár drobných na večeru. Bavím sa o 6-ročných chlapcoch. Staršie, 13-ročné dievčatá sú za rohom a zarábajú si prostitúciou. Tieto deti na internete rozhodne nie sú. Nemajú tam fotky, nemajú tam meno, dátum narodenia, nič. 

A potom si uvedomím, že my tu, v našej peknej bubline, v peknom svete, máme čas a priestor riešiť to, či dávať alebo nedávať naše deti na internet. Horlivo čítame články a diskusie po výdatnej večeri či teplej sprche na našich smartfónoch. Naše deti majú čo jesť, majú kde spať, majú sa kde okúpať, majú si čo obliecť, majú sa s čím hrať a majú aspoň jedného milujúceho rodiča a rodinu. 

Možno si poviete, že prípad vyššie je prehnaný, ale bohužiaľ nie, takýchto detí je omnoho omnoho viac ako tých, ktorých fotky dávame na internet. A to nemusím chodiť ani ďaleko do Ázie, podobné (vravím podobné, tak snáď ma nebudete chytať za slovíčka!) prípady v núdzi nájdete aj u nás.

Teraz obráťme kartu a spýtajme sa, čo dobré môže priniesť to, ak bude viac ľudí vedieť, ako vyzerá vaše dieťa. Tak napríklad, ak by sa, božechráň, stratilo. Čím viac ľudí vie, ako vyzerá, tým väčšia šanca je, že si ho niekde všimnú. Ale toto je niečo, čo sa snáď nikdy nikdy nikdy nestane. Ale čo denne vidíme na sociálnych sieťach sú príbehy detí, ktoré potrebujú pomoc, či už hmotnú alebo finančnú zo zdravotných dôvodov. V takýchto prípadoch sa vieme spojiť a vyzbierať toľko peňazí, koľko by jedna rodina nikdy nemala možnosť našetriť. A to mi príde ozaj úžasné.