Ja som vám teraz, tak obyčajne a neobyčajne spokojná. A som veľmi vďačná za všetko, čo mám, za to, ako sa mám. Že mám zdravie, mám kde bývať, zarábam vlastné peniaze, páčim sa sama sebe a cítim sa tak dobre vo svojej koži, moja rodina je v poriadku a mám po svojom boku muža, s ktorým je nám spolu krásne. Môže sa zdať, že sú to úplne obyčajné veci, ale toto sú základné veci, piliere môjho šťastia a istoty, ktoré sú teraz v takej rovnováhe, až musím zaklopkať. 

Kedysi, keď som bola mladšia (ja viem, že toto hovorím často, akoby som mala minimálne 50 rokov, ale tak, viete ako to myslím) som sa vyžívala v sebatrýznení. Asi som sa normálne vyžívala v tom, že som smutná a že sa trápim. Normálne som asi nevedela žiť bez pocitu ťažoby či prázdnoty a vždy som našla niečo, pre čo bol dôvod zapáliť si na balkóne slimku, pustiť si na pár hodín Damiena Ricea a naliať si pohár vína či dva. Akože alkohol, chipsy, čokoláda, jediná naozajstná radosť v živote. Ovethinking a analyzovanie môjho života na molekuly boli mojou najväčšou záľubou, ktorej som sa viac menej venovala nonstop. A bez drámy nebol život. To aby som sa nenudila.

No ale povedzme si takto, čo je dôležitejšie pre mladého človeka ako on sám? A prečo si ten mladý človek myslí, že všetci okolo neho mu prikladajú takú dôležitosť ako on sám sebe? Smiešne obdobie. Smiešne, ako som niektoré veci brala ako prirodzenosť a iným prikladala obrovskú váhu. Obrátené priority. 

Aby ste si nemysleli, moja zmena prišla postupne a tiež mávam aj dnes obdobia, keď je mi proste tažko. To poznáme všetci a je to normálne, život nie je vždy ružový. Vždy sa snažím prísť na dôvod a vyriešiť to, rozhodne sa v tom nevyžívam ako kedysi. Dlhodobo som mala fázy, ktoré sa mi vôbec nepáčili a nevedela som nájsť ŽIADEN dôvod, prečo ich mám. Trápila som sa, mala som hrozné sny, bála som sa zaspať, ale zároveň som chcela spať stále. A už som si sama so sebou nevedela rady. V tom období som sa odhodlala navštíviť psychologičku. Nehanbím sa za to, veď na tom nič nie je. Bola som u nej len raz a neuveriteľne mi tá návšteva pomohla. Zamyslela som sa nad tým, čo mi povedala, pozrela som sa do svojho vnútra trochu z inej strany, vysvetlila mi, čo sa vo mne deje a odvtedy už také ťažké stavy nemám. Zrazu mi všetko dávalo zmysel. A to som potrebovala. Ak by som niekedy opäť bojovala s takými či podobnými pocitmi, vyhľadám pomoc psychológa opäť. Nie je totiž smútok ako smútok a depka ako depka. Niekedy môže byť pôvod nášho trápenia úplne inde ako si myslíme a pritom stačí tak málo prísť mu na kĺb. 

Nepatrím medzi ľudí, ktorí by boli ohromne pozitívni. Som veselá, mám dobrú náladu, ale som veľmi ironická a som hrozný realista. Maco mi veľakrát hovorí, že by som mohla byť menej opatrná a viac snívať. Tiež si to myslím. Nič z toho, čo mám, neberiem ako samozrejmosť. Veľakrát si hovorím, ak sa to stalo iným ľuďom, prečo by sa nemohlo aj mne? To môže fungovať aj pozitívne a motivačne, ale zároveň mám v sebe veľkú pokoru. 

Keď som mala 14 rokov a zomrel mi ocko, pochopila som, že nado mnou nejaký ochranný dáždnik nevysí a toto je život. Bola to moja prvá veľká strata a facka od života. Okrem mnohých iných vecí, ktoré mi pomohli si nejako usporiadať myšlienky a prijať to, čo sa stalo, bol fakt, že som si naplno uvedomovala, že nie som jediná na svete, ktorá prišla o rodiča, a že sú deti, ktoré sú na tom oveľa horšie. Alebo sú deti, ktoré svojich rodičov či rodiča nikdy nepoznali. Iste to bola súčasť istej doby popierania, ale čo som fakt neznášala, boli smutné a ľútostivé pohľady od spolužiakov či iných ľudí. Tak sa mi nejako s touto filozofiou žilo o niečo ľahšie, aj keď každý, kto prišiel o svojho blízkeho mi dá za pravdu, že sa cez to nedá preniesť ani si zvyknúť, len sa s tým naučíte žiť. 

Napriek tomu musím poklepkať, že mám naozaj pekný život a moje mladistvé "depky" neboli z dnešného pohľadu nič vážne. Bude to vekom, to je jasná vec, že sa zamýšľam nad skutočne dôležitými vecami, nie nad hlúposťami. Bude to tiež preto, že mám skvelého muža, s ktorým si budujeme spoločne život, že mám okolo seba skvelých ľudí a ak nie, mám dostatok odvahy poslať negatívnych ľudí zo svojho života preč. A tiež mám dosť práce, takže nemám veľmi čas riešiť, s prepáčením "ch....iny". Čas je totiž silným palivom pre overthinking. Je dosť možné, že nemáte ani tak depky a stavy, ako len veľa nevyužitého času. :D

Buďte vďační, majte v sebe pokoru a nezabúdajte, že šťastie je len fáza, oveľa väčšiu hodnotu osobne prikladám celkovej spokojnosti.

photos by Veronika Tázlerová

Outfit: šaty - Zara (bloger bazar) / denimová bunda - DIY / čelenka - Strick_prg / hodinky - Cluse / čižmy - Baťa / rifle - C&A / okuliare - H&M