Ako dieťa som bola vždy najmenšia. Aj najchudšia z partie dievčat, ale veď to je logické, keďže som bola najmenšia, však. To je ale úplne jedno, lebo ako dieťa, sa z takýchto vecí netešíte a celkovo váhu neriešite, pokiaľ nemáte veľkú nadváhu a ostatné deti vás nevolajú "tučko". Čo je inak bežná prax už v škôlke. Sme posadnutí váhou a štíhlosťou, až je to choré. Ale ja som váhu v detstve neriešila, pretože môj "problém" bol opačný a do mňa naopak jedlo stále pchali, lebo sa všetkým zdalo, že som málo jedla. Čo malo za následok akurát to, že som jedla o to menej a z jedla som mala strach. Keby dospelí okolo mňa vtedy vedeli, že ma to v dospelosti prejde, možno by toľko netlačili na pílu...Každopádne, ja som riešila hlavne tú výšku. V detstve ani v puberte proste nechcete príliš vytŕčať a mňa trápilo, že som bola iná ako moje kamarátky. Dokonca som na gymnastike nikdy nebehala veľké kolečká s našou partiou, ale kvôli fyzickej predispozícii ma vždy zaradili k deťom do malej skupiny, za čo sa moje kamošky hnevali, lebo to predsa "nebolo fér". Na ihrisku v McDonalde som sa mohla hrať oveľa dlhšie ako moje rovesníčky a ešte aj na koncert Las Ketchup som sa dostala zadarmo, lebo som prešla pod šnúrou vyznačenú hranicu, čo prirodzene veľmi potešilo moju mamku. V školskej jedálni som musela vždy žiadať o väčšiu porciu jedla a dokazovať, že som SKUTOČNE z druhého stupňa. Pani kuchárka Mariana potom zvykla kričať na kolegyne, keď ma videla pri okienku: "Tej naber poraaaadne, ona to zje!" V Kenvelo Kids (svojho času najlepší obchod) som mohla nakupovať podstatne dlhšie ako moje kamošky. Zatiaľ čo oni mi závideli, lebo sa im KK páčilo, ja som zas závidela im, že už môžu nosiť veci z veľkého Kenvela. Neznášala som, a doteraz neznášam, ak si niekto o mňa oprie lakeť so slovami, že som výborná opierka. Dnes to spraví už iba debil, ale v škole, keď ste nonstop stáli v nejakých radoch sa to dialo stále. 

A tak som mala celé detstvo midráky z toho, že som nízka a čakala som, KEDY UŽ KONEČNE vyrastiem. Nestalo sa, mám definitívne 154 cm.

Na strane druhej, nikdy, skutočne nikdy, som nemusela riešiť jedlo. Do 19 rokov, kým som sa odsťahovala do Prahy, som mohla jesť čo som chcela v množstve, v akom som chcela. Mala som obdobie, keď som každý deň medzi obedom a večerou pri Skrytej Vášni (Pasión de Gavilanes) len tak vdýchla asi 5 krajcov chleba s plechovkou fazule v paradajkovej omáčke. A nemyslela som na to, že to budem musieť vycvičiť, pretože ja som bola stále štíhla a pevná bez akejkoľvek námahy. To vám bolo skutočne krásne obdobie!

Niekde medzitým ako som sa trápila kvôli výške sa ostatné dievčatá začali pomaly vyvíjať. Ale ja nie. Mne podprsenku dlho netrebalo, ale chcela som ju, takže mi mamka kúpila takú miniatúrnu, ktorú mám myslím odloženú dodnes. Och ako dôležito som sa cítila! Potom neskôr, keď už som mala tzv.: lentilky pod kobercom, som sa začala orientovať na také push-upky, že doteraz nechápem! Prešli by aj ako boxerské rukavice. Ono to tá spoločnosť, žena musí mať veľké prsia, tak ich chcete, aj keď vlastne neviete prečo. A ešte keď som dostala aj pár "pekných" poznámok od spolužiačiek, tak mi to na sebavedomí nepridalo a aj som si poplakala. Mindráky z pŕs sa mi inak občas vynoria aj dnes a to som si myslela, že to mám za sebou. Posledné štádium nespokojnosti prebehlo na jar na Bali a potom aj toto leto, keď mi väčšina plaviek, ktoré mi predtým sedeli, zrazu v oblasti hrudníka plandali. Ako som schudla a ako som vylúčila HAK, tak sa mi prsia dosť zmenšili. Ani by som si to nevšimla, nebyť tých plaviek. Tak som sa začala detailne riešiť a skúmať, už som googlila plastické chirurgie. Ale môj muž to rázne zamietol. A mňa to potom prešlo. Ale ak by ma to držalo roky rokúce, a ja by som sa kvôli tomu trápila, tak si tie prsia spraviť dám. Alebo nos. Alebo uši....chápeme sa.

Osobne nevidím nič zlé na úpravách zovňajška, ak nie sú prehnané. Ak vás niečo dlhodobo trápi a máte možnosť a odvahu to zmeniť, tak to spravte. Ak to, pravdaže, robíte kvôli sebe a nie kvôli niekomu inému či nebodaj, kvôli tlaku okolia. Augmentácia prsníkov, korigácia nosa, liposukcia, zdvihnutie viečok, laserové odstránenie ochlpenia....nech sa páči. Nie všetko naraz ale, jasné?

Už dávnejšie mi písala na IG jedna slečna a žiadala odomňa radu, že ako som sa zmierila so svojim nosom, lebo ona sa za 25 rokov svojho života nevie zmieriť s tým svojim, trápi sa a pod...Trochu ma to šokovalo, pretože na zoznamu komplexov, ktoré ma počas života trápili obsadil nos poslednú priečku, dokonca ho predbehli aj chlpaté ruky (bože, skutočne, ak existuje peklo na zemi, volá sa puberta). Isteže môj nos nie je dokonalý, ale rozhodne ho nevnímam ako nejaký problém. Áno, mohla by som mať, povedzme to, lepší, ale keby som až tak veľmi chcela, už ho mám. A tak som sa na to pozrela jej očami. Tiež som kedysi ženám pozerala na kotníky, prsia alebo som v dave hľadala malé ženy (záleží, v ktorom období života som sa práve nachádzala) a ak sa nejaká čo i len jemne približovala k podobnému problému, aký som sama so sebou riešila, považovala som ju za "sister from another mother". Tak mi už došlo, že táto slečna proste skúma nosy iných ľudí, lebo si myslí, že každý skúma ten jej, rovnako ako ona sama, a že si isto hovorí, aký má veľký nos v sekunde, čo sa na ňu pozrie. A to je pravdaže, úplná hlúposť, ale všetci to poznáme. Preto som tejto slečne poradila úprimne. "Ak ti tak strašne vadí tvoj nos celých 25 rokov, tak proste choď na plastiku. Motivačné reči ako sa mať rád a ako prijať sám seba máš určite naštudované a nefungovali, čiže ti neporadím." To tak v skratke, ale fakt, ak vás niečo naozaj naozaj trápi, tak to vyriešte. Ak máte nadváhu a vadí vám to, začnite cvičiť a upravte stravu, s nosom sa veľa robiť nedá, takže akurát tá plastika. Viete dobre, že vám môžu ľudia povedať 1000x, že ste krásna, ak tomu sama neveríte, nepomôže to.

Aby bol tento článok kompletný, nemôžem vynechať svoju depresiu z hrubších členkov. Tú som získala vďaka blogu, keďže som si komentáre k tomu, aké mám hrozné nohy mohla prečítať pod každým príspevkom. :D Nutno říci, že v tej dobe som mala asi 6 kíl naviac, navyše moje telo zadržovalo vodu, takže áno, na nožičkách sa to odrazilo. Nemám štíhle kotníky, dokonca nemám ani normálne kotníky. A keby bola jedna jediná vec, ktorú by som na sebe mohla zmeniť, asi by som vymenila práve tie kotníky. Ale už ma to netrápi. Iné nebudú. A sú súčasťou dvoch zdravých nôh vďaka ktorým môžem chodiť. Takže čo mám riešiť?  Našťastie, ako sme sa s Macom zamerali na vegan stravu, moje telo (aj tvár) sa zmenili a tak som spokojná a vďačná za to, ako je to dnes. Ale porovnávam sa sama so sebou. Nie s modelkou, čo má kotníky ako ja zápästia. Ak by som to robila, tak som nešťastná. Toto mi asi najviac pomohlo. Pozerať sa jedine na seba, vidieť pokroky či naopak aj zhoršenia, ale jedine na sebe, na svojom tele. Ja mám všetko pomerne dobre zdokumentované vďaka blogu. Viem, ako som kedysi vyzerala, viem, ako vyzerať už nechcem a takisto viem, aký zadok môžem mať, keď sa dokopem cvičiť viac ako 2x do týždňa. Ale netúžim po postave ženy, ktorá s tou mojou nemá nič spoločné.

Som inak veľmi rada za to, že sa v porovnaní s naším detstvom (vyrastali sme na Baywatchi) a pubertou zmenilo vnímanie krásy ako takej a za pekné je považované omnoho väčšie spektrum postáv a nie jeden ideál 90-60-90. Pretože pre väčšinu žien to 90-60-90 nie je dosiahnuteľné, sme predsa všetky iné, máme odlišné postavy, odlišnú farbu pleti, vlasov....teraz ma mrzí, že som sa trápila kvôli veciam, ktoré som nevedela ovplyniť a chcela som vyzerať ako niekto iný, namiesto toho, aby som sa snažila byť tou najlepšou verziou samej seba, s ktorou by som bola sama spokojná.

Paradoxne, keď sa obzriem späť, najviac sebavedomá som bola, keď som z môjho dnešného pohľadu vyzerala najhoršie. :D Ale to bolo preto, že som vtedy často randila, bola som mladá a môj svet sa krútil hlavne okolo mňa. Napriek tomu, keď si prehrávam svoje vtedajšie správanie....nie som si istá, či to bolo sebavedomie v tom zmysle, v akom ho mám dnes. Dnes sa cítim vyrovnaná. Spokojná. Zmierená s vecami, ktoré mi boli nadelené a schopná ovládať svoje telo v miere, že viem, čo mi robí dobre, čo naopak nie. Takže ak sa mi na mne niečo nepáči a ja viem, že to môžem zmeniť, tak na sebe zapracujem. Jednoduchá rovnica. Konečne sa mám rada, netýram sa diétami, nesnažím sa dostať do nejakej škatuľky.

Poviem vám ale, že toto všetko prišlo až s vekom. A s mužom, ktorý mi síce nehovorí každý deň aká som krásna (aj keď, mohol by!), ale sama vidím, že pri ňom krajšia som. A tak sa aj cítim. :) Väčšinu dní, keď sa pozriem do zrkadla, sa na seba usmejem. Jasné, nie každý deň, tiež mám fakt zlé dni, keď sa mi ani nechce ísť medzi ľudí. Ale už to nie je tak ako kedysi, keď som sa na seba pozrela, keď som chcela menší nos, väčšie oči, plnšie pery....A rada sa o seba starám a rozmaznávam sa. Aspoň na jeden beauty rituál si nájdem čas každý deň. Väčšinou je to krémovanie celého tela mojimi obľúbenými maslami po sprche, ale aj masáž tváre, alebo, keďže robím z domu, keď nikam nejdem, dám si nas tvár masku. Alebo si zapálim sviečku, nakrájam si ovocie a čítam si. Myslím si, že je dôležité sa aspoň na pár minút denne, ak je to aspoň trochu možné, povenovať iba samej sebe. :)

A ešte jednu vec som si všimla, že muži nás vnímajú tak, ako vnímame my sami seba. Je to zvláštne, ale niečo na tom pravdy je. Ale o tom som písala kedysi dávno TU, tak ak sa vám páčil tento článok, prečítajte si aj ten. :)

photos by Veronika Tázlerová

Outfit: nohavice - Mango (staré) / tričko - staré / tenisky - Converse Chuck Taylor All Star 70 HI / košeľa - Tvoja Vintage Mama / klobúk - outlet v USA / okuliare - Gucci z Eyerim / hodinky - Michael Kors