Ako viete, mala som posledné dni veľkú dilemu. Ani neviem ako začať, ale v skratke - je tu istá šanca, že by som mala možnosť účinkovať v týždňovej súťaži o varení. Päť ľudí, päť dní, každý varí v jeden deň a navzájom sa hodnotia. Veď to poznáte. Možno si klepete na čelo, či som sa už pomiatla, ale keby ste vedeli, že som sa do slovenskej verzie tejto šou hlásila 4x a posielala im ešte ako neplnoletá fotky našej kuchyne, aby vedeli, že s kamerami a priestorom problém nebude, tak snáď pochopíte, prečo to riešim. Vždy som verila v silu mysle a tomu, že skôr či neskôr sa to, po čom túžite splní. Niežeby to bola uzavretá vec, to práveže vôbec nie, ale je to na tanieri a premýšľam, či zobrať do ruky vidličku (obrazne, keď sa už bavíme na túto tému). 

Čo ma odrádza najviac je fakt, že už tak trochu tuším, do čoho idem. Pamätáte sa, keď som bola pred 4 rokmi v Nákupných Maniačkach? Už na natačaní mi produkcia hovorila, nech sa pripravím, že budú ľudia najviac nadávať na mňa. A tak aj bolo. Napísala som o tom potom aj samostatný článok, tak si ho môžete pripomenúť. Vtedy som na tú spŕšku negatívneho ohlasu nebola pripravená, neviem, kto by bol. Keď sa na to pozriem teraz, ak by som čisto teoreticky do tejto relácie šla, s vlnou nadávok by som počítala a hlavne, ako mi povedal Maroš Kočišík (porotca v NM), komenty "plebsu" sa v žiadnom prípade nečítajú. Počítam aj s tým, že tento typ šou sa musí nejak zostrihať a každá reakcia môže na obrazovke vypáliť inak ako v skutočnosti, preto by som si dávala dvakrát pozor na vyjadrenia, z ktorých by mohli urobiť haló.

Prečo však vôbec do niečoho podobného chcem ísť? Pretože chcem nejaké dobrodružstvo, zážitok, chcem si splniť sen. Ja nechcem skočiť padákom ako kopec ľudí, chcem variť v televíznej šou. A chcem variť vegan jedlo, priblížiť ho viac ľudom, čo si možno myslia, že vegáni jedia iba zelený šalát a chrúmajú mrkvu. Chcem sa zabaviť. A verím, fakt verím, že ak by som tam šla, tak by som mala v tíme normálnych ľudí, rovnako ako to bolo pri NM. Proste myslím pozitívne.

Vy ste mi väčšinou písali, aby som tam šla. Niekto mi položil dobrú otázku - potrebuješ to? Nie nepotrebujem, ale chcem. Chcem to skúsiť. Najviac mám v hlave vetu, ktorú mi tiež napísal niekto z vás a pripomenul mi tým moje staré ja. V živote budeš viac ľutovať to, čo si neurobil ako to, čo si urobil. Ako je možné, že som na TOTO zabudla? Z môjho života sa vytratila akási spontánnosť a teraz sa mi tu núka šanca a ja ju zahodím len preto, že sa bojím toho, čo si o mne ľudia budú myslieť? Do toho pridávam ešte jedno moje obľúbené motto "Nemám čo stratiť.", a s týmto posielam svoju prihlášku do relácie. Možno z toho fakt nebude nič a možno budem na jeseň variť s televíznym štábom. Nikomu sa v živote nič zaujímavé nestalo, keď sedel doma na zadku, však. Kto chce, ten si to pozrie, kto nechce, nepozrie si to.