JA A ŠOFÉROVANIE
17.4.18
Ja a šoférovanie, to je téma, čo si budeme hovoriť...no ale veru, že si dnes hovoriť budeme! Fotky sú síce ešte z čias, keď bolo chladnejšie, ale predtým, ako vám naservírujem dávku Bali, sa s vami ešte podelím o fotky z výletu do Kutnej Hory, prišla by mi ľúto, keby ostali len tak ležať v záložkách. :)
Môj vzťah k autám viac menej neexistuje. Teda, áno, rada sa v nich vozím, ale inak ich rozlišujem štýlom: staré / nové, lacné / drahé a tiež, podľa farby. Môj 5-ročný brat Seban má v autách väčší prehľad ako ja. Neviem, čím to je, ale autá ma nikdy nefascinovali, sú pre mňa dopravným prostriedkom, ktorý patrí k životu, ktorý je vďaka nim podstatne jednoduchší. Určite by som raz chcela mať vlastné auto, to by som však najprv musela začať šoférovať.
A tu je kameň úrazu. Nešoférujem. Nie som na to pyšná a nechápem, prečo je to tak. Nikdy som si nemyslela, že JA budem mať problém sadnúť za volant. Že budem mať akýsi iracionálny strach riadiť auto. O tejto svojej slabosti sa odmietam baviť s blízkymi, ktorí do mňa neustále "šťuchajú" a chcú ma k šoférovaniu dotlačiť. Nemyslite si, že ja sa k nemu dotlačiť nechcem. Sama so sebou zvádzam boj, zatváram oči, predstavujem si, ako jazdím a psychicky sa snažím odblokovať. Potom sa zobudím, som odhodlaná a presvedčená o tom, že dnes to zvládnem. Avšak, čím bližšie sa blížim k autu, tým pomalšie idem, až hodím kľúče niekomu inému a ja si sadnem nahnevane (na seba) na miesto spolujazdca. S takouto situáciou som sa vo svojom živote nikdy nestretla a tak neviem, ako mám tento strach spracovať a zbaviť sa ho.
Chcem šoférovať, pretože by mi to dalo väčšiu slobodu, nemusela by som byť v niektorých situáciách závislá na odvoze. Alebo by si konečne Maco mohol vypiť, keď niekam ideme. Ja pijem strašne málo, takmer vôbec, takže by som nemala problém to vínko úplne vynechať a k Macovej spokojnosti odšoférovať. Začať UŽ KONEČNE šoférovať mám aj v zozname predstavzatí 2018. Veď šoféruje pomaly už aj opica a ja nie?
Aby bolo jasné, vodičák mám od 18-ky. Takže neuveriteľných 7 rokov. Keď to takto píšem, sama nad sebou zalamujem rukami a krútim hlavou, že "preboha dievča, čo to riešiš, 7 rokov máš vodičák a šoférovať nevieš..." Musím sa však aj priznať, že som skúšky (jazdu) urobila až na tretí pokus (s tabletkami na upokojenie) a pán policajt mi povedal: "Slečna, dobre, choďte už, kým si to nerozmyslím." Keby vedel, že som si to rozmyslela ja.
Od získania vodičského preukazu, na ktorom som, mimochodom, mala až do nedávnej zmeny mena fakt OTRASNÚ fotku, som šoférovala niekoľkokrát. V Rimavskej Sobote s 2 kruhovými objazdmi to bola pomerne lahoda, v Košiciach už moc nie. Myslím, že finálnu bodku na cestách tomu dal nasledujúci zážitok.
Vyšla som v pohode po našej ceste kde sú rodinné domy na hlavnú cestu. Prešla som úspešne niekoľko stoviek metrov, až som zastala na veľkej križovatke pred budovou polície, pretože bola červená. A keď naskočila zelená, nevedela som sa pohnúť. Motor mi neustále zdochýnal, proste som to z tej "jednotky" nevedela rozhýbať. Nikto za nami nebol ďalšie 2 striedania červenej a zelenej. Na 3x už za nami zastalo nejaké auto, takže som chytila ešte väčšiu paniku, keď zatrúbil, definitívne som sa zrútila. Povedala som mamke, že odchádzam, že to musí prevziať ona, ale nemala som odvahu vystúpiť z auta, takže zatiaľ čo ona vystúpila a prešla k volantu, ja som sa presunula na miesto spolujazdca v aute. Celé toto divadlo sledoval vodič v aute za nami. Potom nás začal obchádzať, s úsmevom na tvári nám pozeral do okna a bol naozaj veľmi milý a plný pochopenia, pretože mal tak 27 rokov. Moja mamka sa tiež usmievala a upokojovala ma, že mladý šrácik to chápe, lebo tiež bol určite kedysi na mojom mieste, ale ja som si zakrývala červenú tvár od hanby.
Potom som už šoférovala iba na parkoviskách, dookola dokola, všetko v pohode, až kým som nemala vyjsť na hlavnú cestu.
Preto som veľmi rada, že sa mi do rúk dostalo toto 5-dverové MINI Clubman autíčko. Vyzdvihli sme si ho s Macom na víkend pred mojimi narodeninami a odfrčali s ním na Kutnú Horu. Keby ste videli, ako sa na túto oranžovu krasotu lepili pohľady! Neskutočné niečo, keď som vystupovala, cítili som sa skoro ako Britney Spears. :D Ak by som mala mať autíčko, tak takého, pekné, malé, milé, ale rýchle, štýlové a bezpečné. Ale áno, tentoraz šoféroval Maco a dosť sa mu to páčilo, veď nová hračka, tak akoby aj nie. Ja som si ho vyskúšala na ceste, kde nikoho niet a aj to som bola na seba celko pyšná, lebo na začiatok výborný výsledok. Nabudúce už budem šoférovať ja!
Ako ste na tom so šoférovaním vy? Ak ste mali rovnaký problém, čo vám pomohlo? Na kondičné jazdy sa už chystám, nemyslite si. :)
A na záver ešte jeden pohodlný víkendový outfit, ktorý sa dá s menšími obmenami použiť aj teraz, keď je už jar. :)
photos by my looooove
![About [span]me[/span]]( https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgFamfGfjBkAtKErBrjqb3ZhNOUzf1e_rXOyPTbgJqR9YQiAYuH5-r1g_jtHikGWMXGpgTpiKocivuq4W8ZzNX16UTZs_XaJKulvEJXaT54Rz8H4GPApjJMAg0tnttx16w4PtW0BFH8Piu_/s1600/becca.jpg )
15 komentárov
Ahoj, Rebeka. Netreba vešať hlavu, treba začať jazdiť a ono to pomaly a postupne pôjde. Ja som mala inak podobný zážitok, až na to, že mi to skapalo ako som vchádzala do kruhového objazdu a to už bola iná sranda. Myslela som tiež , že to nedám,( až na 3 pokus, a to už všetci vytrubovali ) avšak v aute sedela moja 10 ročná sestra, takže ma vymeniť logicky nemohla..musela som to dať. Všetko sa naučíš , dôležité je, nevzdávať sa. 😊 držím ti palce. Maťa
OdpovedaťOdstrániťBože ten Minik je geniálny ! :O Takýto žltučký som ešte ani hádam nevidela na cestách. :) Krásne fotky Becca! A aj outfit. ;) Ak budeš mať chvíľku čas alebo sa budeš nudiť pozývam ťa na môj blog partofnicol.blogspot.sk :)
OdpovedaťOdstrániťBeka, vodicak mam 5 rokov. Musela som zacat jazdiť hned od kedy som ho dostala. Co mi velmi pomohlo. Mala som podobný zážitok. S tym, ze som stala na križovatke pred železničným priecestím v kopci a 3-krat alebo aj viac mi zdochlo. Za mnou stali policajti. Ja som sa nevedela pohnúť, cela vystesovana som nevedela co robit. Uz som myslela, ze zavolám policajtov nech mi pomôžu. No keďže som v aute bola sama, musela som to nejako zvládnuť. A potom som toho este vela zažila kym som sa do toho dostala.
OdpovedaťOdstrániťUrcite mi pomohlo, ze som jazdila mimo mesta a bola som prinútená prepravovať sa autom.
Drzim ti palce, verim, ze to zvládneš.
Outfit krasny ako vzdy ��
Girl I feel you!
OdpovedaťOdstrániťPrestehovala jsem se do L.A a tady proste bez auta nedas ranu. po 9 letech nerizeni (ano taky jsem si jako 18 udelala ridicak <3.
Jop. Ale da se to. Jen si v hlave opakuju ze vsichni kolem me ridi a ze ja musim taky. L.A je sileny mesto a delam maly pokroky, ale zlomila jsem tu paniku a strach a zacalo me to bavit.
Drzim palce.
Renat
Ahoj Rebeka, mám úplně stejný problém... Před rokem jsem si udělala řidičák a od závěrečné zkoušky jsem seděla za volantem minimálně, protože to vždycky skončilo fiaskem. Buď jsem se zasekla na křižovatce nebo před železničním přejezdem, kdy jsem se nedokázala rozjet do kopce. Panika, slzy, hysterie a odložení řízení na neurčito. Uklidňuje mně, že v tom nejsem sama. Hodně štěstí a řízení zdar!
OdpovedaťOdstrániťNeboj sa to zvladnes, vztah k autam mam rovnaky ako ty, je mi jedno v akom sa veziem hlavne ze ide. Vodicak som si po strednej nerobila lebo som sla hned na vysku do Prahy, tam som si na to netrufla samozrejme. Stale som sa k jeho spraveniu nevedela dokopat lebo som sa bala , ze mi to nepojde , ze to nikdy nespravim a ze budem vsetkym na smiech. Po vyske v Bratislave mi trvalo styri roky kym som sa prihlasila do autoskoly - v Bratislave - kde su hrozne cesty aj soferi, hrozne som sa bala - ale v autoskole nastal ten zlom , neskutocne ma tie jazdy zacali bavit, aj mi to celkom islo, a ked nie tak som sa hrozne tesila na dalsiu jazdu ze sa to na nej naucim. Teraz mam vodicak asi mesiac a bavi ma to velmi, aj ked sa stale bojim - pud sebazachovy mam asi sto krat vyssi ako je potrebne na zachovanie môjho rodu :D , ale hrozne sa to chcem naucit poriadne.
OdpovedaťOdstrániťRozhodne ti odporucam dobrého instruktora na kondicne jazdy, to spravi velmi vela, aby ta povzbudil ked ti to nejde a poriadne vsetko vysvetlil, potom je to fakt v pohode, ja som na to mala stastie. A urcite sa to uc na co najzlozitejsich cestách, potom sa ti po jednoduchých bude chodit uplne v pohode. A neboj sa co si kto pomysli, urcite su ludia ktori to vedia ovela menej ako ty, videla som na cestách uz vselico, pokial ti zdochne auto tak to je nic, dolezitejsie je ist podla pravidiel a bezpecne. Drzim ti velmi palce :)
Ja mám k autám veľmi kladný vzťah od malička. Moje prvé slovo vraj bolo "auto" čo vysvetľuje, prečo sa v nich tak orientujem a viem o nich viac ako len rozoznať značku. No napriek tomu tiež príliš nešoférujem. Keď nemusím, tak sa tomu vyhýbam a tiež mám tak trochu blok, hlavne v Bratislave v tej strašnej premávke. Ale čo mi celkom pomáha, keď si sadnem za volant mamininho malého autíčka s automatickou prevodovkou. Tam mi odpadne nutnosť radenia a ide mi to všetko ľahšie. Pretože hoci multitasking mám pr iiných veciach v malíčku, za volantom sa táto moja schopnosť vypína :D
OdpovedaťOdstrániťNITA
NEW POST
Tvoj strach z šoférovania úplne chápem. Donedávna som si neustále opakovala, že nikdy v živote si nespravím vodičák. Na autoškolu som ani nepomyslela a vravela si, že to absolútne nepotrebujem. Až do doby, keď môj brat vyhral na fejsbúkovej súťaži zľavový poukaz na vodičský preukaz, Vtedy mi asi šiblo a ja som s tým súhlasila. Teraz ma čakajú skúšky a len dúfam, že to nepokazím...
OdpovedaťOdstrániťbtw. nádherné fotografie <3
WITHGREYWOLF
Ahoj Rebeka ja mam sice len 19 ale uz nejaku tu malu skusenost so soferovanim mam. Ked som zacala chodit do autoskoly myslela som si ze to bude hracka ved rodicia aj brat s tym nikdy nemali problem no hopa cipa :D z jazd som chodila domov s placom raz si pri mne instruktor aj udrel koleno ako som prudko brzdila ...ale nakoniec som sa nejako dokopala ku skuskam a spravila som ich na 1. krat na pocudovanie :D ked som soferovala uz s vodicavom po prvykrat jedna pani do mna naburala nic strasne ale bol to pre mna sok ale aj tak som pokracovala v jazde...teraz chodim uz rok autom a nemam problem sa pohybovat po Kosiciach hoci aj sama... vazne k tomu treba tu odvahu a trpezlivost a ja ti drzim palce nech sa ti to raz podari lebo soferovanoe je uplne super :)
OdpovedaťOdstrániťJa bych si na tvym miste vyzkousela ridit automat, s tim se ti nestane, ze by ti to treba chciplo na krizovatce nebo ze by ses nemohla rozjet do kopce, a je to celkove mnohem jednodussi, zvlast do mesta je to vec k nezaplaceni :) Akorat se ti muze stat to, ze to vyzkousis a nic jinyho uz nikdy chtit nebudes :D Ale tak je to lepsi nez byt nebezpecny ridic nebo neridit vubec, ze jo, kazdy nemuze byt talent na vsechno ;)
OdpovedaťOdstrániťMňa tatino stále akosi podvedome "núti" do vodičáku, ale ja sa na to vôbec necítim. Proste keď si predstavím, že som na tej ceste zodpovedná nielen za seba ale aj za všetkých ostatných účastníkov premávky, tak ma strasie. Mamča ma pre mňa viac pochopenia, veď sama vodičák nemá, tak aké by to bolo, keby ma mala ona poučovať? Tiež by som rada chcela šoférovať ale ten rešpekt, ktorý voči šoférovaniu mám, je jednoducho väčší ako moje chcenie! :D
OdpovedaťOdstrániťIVANNA THE BLOGGER
hej to poznam. vodicak od 18tky ale realne som zacala soferovat az ked som nastupila po VS do prace, po BA a potom po celom slovensku. Jednoducho sa nedalo inak. Avsak az po 4 rokoch, teda od minuleho roku som definitivne odburala strach a stres z cuvania a parkovania alebo v kombinacii cuvanie a parkovanie do kopca, pozdlzne, v podzemnych garazach. Naozaj to chce len vela vela praxe a skusat a nevesat hlavu. Kolkokrat som si aj ja ponadavala a poplakala ked som na 10x sa snazila nacuvat v Auparku na miesto a za mnou auta :D a teraz? ako najvacsia frajerka :D Moni
OdpovedaťOdstrániťJa ešte vodičák nemám avšak chcem si ho spraviť. Čo som skúšala šoférovanie, strašne ma baví a kamarát mi povedal, že na to, že som baba mi to ide neskutočne dobre, takže sa na vodičák a tú voľnosť, ktorú umožňuje neskutočne teším! :)
OdpovedaťOdstrániťTHE EFFLORESCENCE GIRL
Tak teraz som sa strašne nasmiala :D :D Tento článok mi totiž hovorí z duše. Vodičák mám už pekných 5 rokov a úspešných jázd za tie roky tiež asi tak 5. Strach zo šoférovania u mňa vyvolal môj inštruktor v autoškole (do ktorej som sa veľmi tešila) , keď ma na prvej jazde prinútil jazdiť po uzučkej ceste za mestom, po ktorej sa v plnej rýchlosti rútili kamióny a išli sme okolo seba tak natesno, že cez otvorené okieno mi pri každom strete s kamiónom vmietlo vlasy do tváre a ja som si už myslela že zomriem! :D Podobným spôsobom prebiehala aj celá autoškola a namiesto totho, aby ma ten človek niečo naučil, hovoril mi iba príkazy ako zastav, zaparkuj, pohni sa do kopca... spôsob ako to urobiť mi už nepovedal, očividne znechutený tým, že má v aute človeka, ktorý nevie šoférovať :D Každopádne, aj pre mňa je to veľký cieľ a mám pocit že rok 2018 nám bude priať :) Takže go girl!
OdpovedaťOdstrániťahoj Beka - uplne To rozumiem! Takmer 10 rokov od vodicaku som sa uspesne vyhybala soferovaniu a ked to bolo nevyhnutne tak som sa vedela odviezt do mesta tou istou trasou a zaparkovat na tom istom mieste. Tiez ma rodina tlacila ako Teba - nechaj ich nech stuchaju, ale urob si po svojom :D Pred 2 rokmi som sa odstahovala do Australia - kde sa soferuje na opacnej strane, tak ako v anglicku a neexistovalo ziadne spojenie verejnou dopravou medzi mojim domom a pracou. vedela som, ze ina moznost proste nie je a kupila som si auto a od prveho dna som musela zacat soferovat. Bola som milo prekvapena ako sa roky nesoferovania "vyparili". Pomohlo mi, ze auto malo automaticku prevodovku - vedela som, ze sa nemusim obavat situacii s pohynanim ako si opisala v clanku. Moja rada je - urob si to najpohodlnejsie ako vies (naozaj odporucam na zaciatok automat) a ked sa budes citit konfortne v premavke pomaly zacat naberat sebavedomie s manualom :) a druha rada(pozorovanie) ked naozaj budes musiet soferovat, naozaj to pojde samo, vodicak mas a som si ista, ze niekde v Tvojej hlave to vsetko co si sa naucila v autoskole ostalo ulozene :)) ziaden stress, uplne vsetci sme boli na Tvojom mieste
OdpovedaťOdstrániť