V týchto dňoch často myslím na svojich kamarátov. Tých, ktorí boli súčasťou môjho života v Prahe a zrazu sa rozpŕchli. Tak nejako prirodzene sme všetci vstúpili do novej kapitoly našich životov. Do Prahy sme prišli, niekto na dlhší, niekto na kratší čas, nájsť šťastie, sami seba....A viete čo? To šťastie sme našli. Jeden v druhom. Keď sme boli všetci spolu, prepojení, na dennej báze. Boli sme si rodinou, oporou, radosťou aj útechou. A niežeby to tak teraz nebolo. Len už nie sme na jednom mieste. Ja viem, že som o tom už písala, ale raz za čas to na mňa príde. A práve teraz, keď musím ísť do konca decembra po zvyšné veci do nášho bytu na Slezskej, sa mi vracajú spomienky. Ten byt idú totiž rekonštruovať a tak navždy zmení svoju podob. Na jednej strane je mi smutno, na strane druhej ma tak nejak teší fakt, že so Sindiným odchodom sa tak nejak navždy uzavrie táto etapa. 

Čo som však chcela povedať, je to, že všetci sú šťastní. Minule mi nahrala Sindy správu na Messanger, kde za zvuku morských vĺn opisovala, že je taká šťastná a vďačná, až tomu nemôže uveriť. Maja mi z Bratislavy cestou do práce, povedala, že je konečne spokojná a má sa strašne super. Kika si našla prácu, Veron takisto a buduje si život so svojim drahým. A takto by som mohla pokračovať. Aby som však nepísala iba o tých, čo odišli. Lubi sa vrátila do Prahy a pravidelne sa stretávame. Bez veľkého plánovania, proste sa stretneme. Tiež je spokojná, šťastná, našla akýsi pokoj. A mňa, niekedy so slzami v očiach, strašne teší, že sú všetci šťastní, že majú to, o čom sme sa toľkokrát rozprávali pri víne a chipsoch na Slezskej. Až sa mi nechce veriť, že sa to podarilo. A tie slzy mám preto, že ma mrzí, že nemôžme byť k sebe bližšie. Len tak skočiť na kávu, spontánne zazvoniť na zvonček a dať si čaj. Teraz v zime som taká sentimentálna, ale našťastie máme tie Internety.

Píšem o tom aj preto, že keď som pozerala na tieto fotky na Palackého, veľmi mi pripomenuli obdobie, keď sme tu chodili fotiť so Sindy alebo s Majou (TU, TU a TU). Prvý je dokonca z roku 2012! Prostredie rovnaké a toľko sa toho v priebehu času zmenilo. A nemyslím len moje obočie a vlasy. :D Alebo fakt, že už nechodím von iba v silonkách. Päť rokov a takéto osvietenia. :D 

Teraz sa, naopak, naobliekam niekedy až až. Zistila som, že nemám poriadny zimný kabát, ale našťastie som si z USA začiatkom roka doniesla tento kožuch. Je pravý, ale je kúpený v sekáči, kam bohaté paničky nosia svoje veci a výťažok potom ide na charitu. A stál ma asi 25 dolárov ak si dobre pamätám. Keby som takto našla ešte hnedý, nič viac mi netreba. Ale ono príde aj to. 

Rovnako tak ku mne prišiel tento červený klobúk. Och ako som len ja po ňom túžila! Celé roky! Raz som cestou do práce videla dievča v červenom klobúku a nadšene som sa jej opýtala, odkiaľ ho má, že presne taký potrebujem. Mala ho z H&M, ale ja som ho už nikde nenašla. A tak mesiace plynuli, a ja som nikde na pekný červený klobúk nanarazila. Na jeseň mi napísala Katka Zgančíková, ktorá stojí za značkou Alate. Klobúky sú pre ňu magickou záležitosťou a ručne ich vyrába v Trnave. Keď mi navrhla, že by pre mňa rada vytvorila klobúk, skákala som od radosti až po plafón! Hneď som vedela, že moja vysnívaná červená fedora sa zrodí práve pod jej rukami. Veľmi si to vážim a tento červený poklad budem opatrovať tak, aby ho raz mohli zdediť moje deti či vnúčatá. Skutočný skvost slovenského remesla, ktorý je vyrobený na mieru (presne na moju malú hlavu :D). Tá farba! A tá kvalita! Všetky moje ostatné klobúky sa mi teraz zdajú také "obyčajné". Je to teda riadny pútač pohľadov, ale veď nech sa na túto krásu všetci pozerajú. Ďakujem Katka! :)

P.S.: Alate bude mať čoskoro aj e-shop, takže budete môcť objednávať priamo cez neho.

photos by Veronika Tázlerová

Outfit: jeans - C&A / fur coat - second hand / scarf - Lull Loungewear / hat - Alate Millinery / sunglasses - Ray Ban Clubmaster / backpack - Rekänken Fjällräven