FORGIVE
4.10.16
Dnes budem veľmi úprimná. Nejak to potrebujem dať von, takže nečakajte veselé rečičky. Posledné týždne mi život ukazuje, ako náhle sa nám môže zmeniť život v priebehu pár dní, hodín, okamihov. A síce sa ma, našťastie, žiadna z udalostí nedotkla priamo, tým, že sa rôzne osudy ľudí ku mne dostali naraz, ovplyvnili ma viac, než som si sama dokázala pripustiť. Snažím sa myslieť pozitívne, pokladám sa za optimistu, snažím sa vidieť to dobré. Verím v silu myšlienok, moc vesmíru, to, čo vyšlete, sa vám vráti. Ale niekedy ma to pozitívne opúšťa. Ako nájsť silu, ako veriť, keď sa okolo mňa deje toľko nevysvetliteľných a nespravodlivých veci? Nie som ten, kto má právo vynášať súdy, vraj sa deje všetko z nejakého dôvodu. Ten dôvod však mnohokrát nevidím. Možno je to preto, že sama dobre viem aké je to stratiť jednu z najbližších osôb, viem, aký je to pocit, keď viete, že nič nebude ako predtým, viem, že niektoré veci nikdy neprebolia, len sa s nimi naučíte žiť. A aj keď nechcem, myslím na stratu, na bolesť, na to to nekonečné prázdno ľudí, ktorého sa už nikdy úplne nezbavia a je mi to hrozne hrozne ľúto. Niekedy plačem, nedokážem to ovládať. Pýtam sa, prečo sa to stalo práve im? Prečo je niekomu naložené tak kruto? Prečo musia niektorí ľudia odísť? Dievča v mojom veku. Nechcem písať klišé, ktoré ste čítali už miliónkrát, ale keď viete, že sa jedná o konkrétnu osobu, napadnú vám aj takéto veci. Že toho mohla ešte toľko zažiť. Vôňa jesenného lístia, vianočná atmosféra, láska od muža, sklamania, teplo slnečných lúčov....to všetko, čo bežne berieme ako prirodzenú súčasť nášho života je zrazu to najvzácnejšie, čo máme. A za hlúposti, na ktoré sa sťažujeme, sa hanbíme. Myslím na ňu veľmi často, pritom sme sa videli iba raz, keď sme mali 14-15 rokov. Vtedy povedala niečo, čo sa ma veľmi dotklo, sama som sa vyrovnávala so stratou a na všetko som sa pozerala iba so svojej strany. Boli sme deti, dnes už chápem, že to, čo povedala, zas vyšlo z jej vnímania celej situácie. Tak veľmi ma trápi, že som sa hnevala, pritom úplne zbytočne, fakt sme boli deti, hoci každá s inými ranami.
Chcem povedať len toľko, že netreba riešiť hlúposti. A kým nejde o život, nejde o nič. Že zdravie je to najvzácnejšie, čo máme. Denne sa sťažujeme na také somariny a túžime po nepodstatných veciach, o ktorých si myslíme, že nás urobia šťastnými, pritom všetko na to, aby sme boli šťastní, už máme. Pretože to, čo niekedy pokladáme za málo, je totiž najviac. Najviac. Odpúšťajme a ďakujme. Sebe aj ostaným. Venujme sa ľuďom, ktorých milujeme lebo ,,Nikto tu nebude ani o minútu dlhšie." a tiež si treba uvedomiť, že ,,Cintoríny sú plné nenahraditeľných". To pre prípad, ak si niekto myslí, že ho niekde potrebujú viac ako doma. Pretože skutočne nenahraditeľná je len najbližšia rodina. Nikomu nemôžete dať viac ako svoj čas, pozornosť a lásku. A rovnako je to to najviac, čo môžete dostať. Myslím, že keby sme mali istotu, že aj po smrti stretneme našich milovaných, bolela by o niečo menej. Lenže tá nevedomosť nám prináša strach, že jediný čas, ktorý máme, je tu a teraz. Môžeme veriť, môžeme tušiť, dúfať, predpokladať....ale pravdu sa aj tak dozvie každý z nás až na konci.
Vraj sa smrti netreba báť. Je vraj pokojná, prináša odpovede na tie nezodpovedané otázky. A ako Jozef Banáš vtipne povedal, zatiaľ sa smrť každému podarila, takže žiaden strach. V Thajsku sme išli na jeden výlet, kde sme museli preplávať bez svetla tmavú jaskyňu. Tých pár minút som mala strach. Ale taký iný, na aký som dovtedy bežne pociťovala. Bála som sa, že ma niečo stiahne dole. A keď som si to predstavila, myslela som na mamku a na Sebana a cítila som hnev, zúfalstvo a bezmocnosť, že by som ich už nikdy nemala vidieť. Ten pocit bol hrozný. A presne ten pocit mám zo smrti. My ju neovplyvníme. Môžeme v živote rozhodnúť takmer o všetkom, máme možnosť vybudovať si akýkoľvek život na akomkoľvek mieste. Ale nerozhodujeme o živote samotnom. Chce to pokoru. Obrovskú dávku pokory.
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Keby ste chceli pár slov aj k outfitu, tak sú tu. Moja obľúbená neutrálna paleta farieb na obľúbených basic kúskoch, ktoré nakoniec tvoria nenútený, no pomerne neopozeraný výsledok. Baví ma lingerie trend aj návrat 90.rokov, a ,,bra over shirt" už nie je žiadna novinka. Podprsenky nosím celkovo málokedy, ale keď už, tak teraz takto. :) Zaujíma ma váš názor, čo si o tomto looku myslíte?
photos by Sindy
Outfit: pants - Adidas Neo / fluffy sweater - F&F / cap, lace bra - H&M / sunglasses - Quay Australia / shoes - Tally Weijl (old)
![About [span]me[/span]]( https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgFamfGfjBkAtKErBrjqb3ZhNOUzf1e_rXOyPTbgJqR9YQiAYuH5-r1g_jtHikGWMXGpgTpiKocivuq4W8ZzNX16UTZs_XaJKulvEJXaT54Rz8H4GPApjJMAg0tnttx16w4PtW0BFH8Piu_/s1600/becca.jpg )
10 komentárov
Tvoje slová sa neuveriteľne ťažko čítajú, ide z nich smútok ale zároveň pokoj. Dojala si ma a prinútila spomenúť si na nie práve najšťastnejšie obdobie. Ale ďakujem ti za to, pretože aj to občas treba.
OdpovedaťOdstrániťA k outfitu, ten je nepochybne originálny a zaujímavý. A musím pochváliť odvahu, určite na teba ľudia pozerali ako na poriadneho exota :)
NITA
Tý jo velmi zajímavý outfit :)
OdpovedaťOdstrániťMiska blog
začiatok jesene je veru taký zamýšľací...človek by sedel zachuchlený v teplom svetri s dobrou kávou, knihou a vlastnými myšlienkami...:) http://slonvpive.blogspot.cz/
OdpovedaťOdstrániťz tvojich slov ide tak neuveriteľná bolesť, no svet je, aký je a jediné, čo môžeme robiť, je vytrieskať z neho čo najviac... hoci nie vždy to vyzerá, že naša snaha aj dopadá na úrodnú pôdu :/ každopádne ti zo srdca prajem, aby si znovu nastúpila na tú optimistickejšiu cestu a bola obklopená oceánom toho dobrého a iba kvapôčkou toho zlého ;)
OdpovedaťOdstrániťSabi z blogu Beautiful savage
Byt misto trika bila kosile nebo aspon tricko s vystrihem nebo proste ,,drazsi,, tricko a vic kůže .... libilo by se mi to vic :-)
OdpovedaťOdstrániťJinak vse ostatni bozi ♡
vlasy boty rtenka cepka wau !
Každý člověk, který se jen nepatrnou molekulou své existence dotkne našich životů, se stává nepostradatelnou součástí děje našeho příběhu. Soubor těch drobných doteků nás formuje a utváří v nás mozaiku pocitů, myšlenek, různých vjemů a vůní. Poslední dobou se mi často stává, že ucítím vůni, která mi připomene nějaký okamžik z mého života, na který bych si jinak určitě nevzpomněl. Zajímavé je, že se nikdy nejedná o nějak důležité chvíle ale o naprosto obyčejné momenty, jako vůně povidel když babička pekla buchty nebo vůně sena, když jsme s nejlepším kamarádem na seníku za vesnici objevovali chuť Camelek. A nejde vlastně ani o ty vzpomínky jako takové, ale spíš o lidi, kteří jsou díky těm vůním zase na chvíli s námi, i když to jinak není možné. Chybou je, že existenci lidí kolem nás bereme jako samozřejmost a ve chvíli, kdy se to změní, když zjistíme, že to samozřejmostí není - je to jako když do té mozaiky narazí vlak. Víte, že ji zase složíte, víte i to, že do ní časem přibude spousta dalších částí, které tam dříve nebyly. Ale taky víte, že tam navždy bude díra…
OdpovedaťOdstrániťSmrt sice neovlivníme, to je pravda. Ale o to víc bychom měli ovlivňovat to, jak žijeme a jak se k sobě vzájemně chováme. A kdo říká, že smrti se netřeba bát, ten neviděl Paříž, neopil se s partou, nemiloval se.
tak to je fakt divný :D nevzala bych si to, ale palec hore za odvážnost :))
OdpovedaťOdstrániťStyle Solution fashion blog
Krásne fotky! :) Ale kedy ty nemáš krásne fotky?? :) Baretka ti veľmi pristane! :) Tiež takú mám a veľmi rada ju nosím :))
OdpovedaťOdstrániťpartofnicol.blogspot.sk
Becca, nič v zlom, chápem, že ide o tvoju osobnú výpoveď,a el trochu ma popudili dve veci. Jedna je ako píšeš o láske od muža, príde mi to trochu nerozhľadené na svete je kopec žien a určite sú aj medzi tvojimi čitateľkami, ktoré lásku zažívajú s inou ženou. A potom ešte tá posledná veta, jasné ty alebo ja si môžeme život v mnohom zariadiť ako chceme, ale to predsa neplatí pre každého. Veľa ľudí, ktorí nie su bieli a zo strednej alebo vyššej triedy, je obmedzených svojimi nízkymi príjmami, alebo nedostupnosťou vzdelania. To, že na nich zabúdame je znakom nášho vlastného zvýhodnenia. Pre zaujímavosť: http://www.upworthy.com/a-short-comic-gives-the-simplest-most-perfect-explanation-of-privilege-ive-ever-seen Prajem všetko dobré! Katarína
OdpovedaťOdstrániťAhoj Katka, ďakujem za komentár. V prvom rade, k tej láske od muža - chápem kam tým mieriš. Myslela som to konkrétne na osobu, o ktorej som písala, ale toto sa mi nechce nejak moc rozoberať, lebo keby som písala iný, nezaujatý článok, tak by som ho poňala všeobecnejšie, ale v tomto prípade to nešlo.
OdstrániťA druhá vec, máš pravdu, nie každý má rovnaké možnosti, rovnakú štartovaciu čiaru, veď ako sa hovorí, všetci sme si rovní, len niektorí sú rovnejší. Opäť, brala som to zo svojej pozície. Každý deň si uvedomujem (niekedy viac, niekedy menej), aký život môžem žiť vďaka svojim starým rodičom a rodičom. Pozrela som si ten článok, ktorý si poslala a áno, bohužiaľ to takto je, život nie je fér, ale trvám na tom, že zdravie je rovnako vzácne pre všetkých (ale iste, aj tam by sme sa mohli baviť o možnostiach zdravotnej starostlivosti).