Webcam Poetry II.

23.2.14

V mojom priečinku s fotkami z webkamery sa nazbieralo slušné množstvo fotiek, tak sa o ne s vami podelím. Sú obdobia, keď webku využívam naplno a potom naopak, keď ju nepoužívam vôbec. Ale v poslednom čase som ju využívala pomerne často, preto som si spomenula, že som už jeden takýto post dávala. Toľko egoistických fotiek som opäť doplnila úryvkami básní, ktoré ma v poslednom čase chytili za srdce. Lebo ja poéziu veľmi môžem.

Ako to riecť, keď svoje ťažké slová

ku tebe vyniesť zrazu nevládzem?
Máš i tak vôľu pred nimi sa schovať
a nebantovať číhajúci sen,

ktorý sa v tebe sladko zakuklieva
a presýpa už dievča na ženu,
do bobúľ vteká ako vínna réva
a utkáva si tajnosť blaženú.

(Andrej Plávka - Istému dievčaťu)

Maľujem dúhu z tvojich nálad,
občas sa zvykne zmeniť na ľad,
v iné dni páli dychom vášne,
rozdávaš bozky roztopašné.

Voňavé túžby vládnu hlave,
šepkám ti slová nežne hravé,
otváraš dvere dlhej noci
a chutíš sladko po ovocí.

V objatí kvitnú naše telá,
krásne to láska vymyslela,
odfúknem všetky šedivé dni,
prosím ťa, nikdy neuvädni.

Mesiac nám spadol do náručia,
hviezdy sa s nami ticho lúčia,
úsmevom vkĺzneš pod moju hruď,
ostáva už len nezabudnúť...

(Martin Chudík - Šepkám ti slová)

Koho ty miluješ, to nevieš sama,
telo tvoje sa ako koník vzpína,
mňa rada mala si a v chvíli tej
iba priateľka tvoja bozkala ma
a ty si odtiahla sa odo mňa
jak prázdna čaša vína.

Medzi nami sú veľké rozdiely,
ty všetok život v očiach svojich nosíš
a srdce moje čochvíľa sa schúli
medzi tie srdcia, ktoré umreli
a ktorých sa už hrozíš.

(Ján Smrek - Rozhovor)

Bez teba som len polčlovek, bezo mňa strádaš v núdzi,
a keď sme si už najbližší, vtedy sme predsa cudzí.
To obapolná tragika, nie jedna, ale dve,
polmuž a položena sme, a každý z nás to vie.

Možno ty za to nemôžeš, možno, že nie si vina,
to, čo je tvoje, tvoje je, ty nemôžeš byť iná.
Možno ty sama trpíš tým, že oba trpíme,
možno, že chceš mi rieknuť: „hej" - len ret sa kriví v „nie".

(Emil Boleslav Lukáč - Večná parabola)

Hľa, tu je ten chodník, nosila si po ňom
večierkami pre mňa bozky ku háju -
viacej ako ľuďom verili sme stromom,
netušiac, že i tie už nás poznajú.

Potom si raz stŕpla, vášňou zahanbená
utekala domov tvoja plachá cnosť,
ale na chodníku jak Lótova žena
nemohla si premôcť ženskú zvedavosť.
Videla si blčať mladé borovice,
čo sa zapálili zrazu odo mňa -
potom už i tebe sčervenelo líce,
chcela si byť zrazu celkom rozumná,

ale na krok späť už nemala si sily,
lebo ešte hriechu v tebe nebolo -
vtedy začal klíčiť, práve v onej chvíli,
no už nie viac pre nás. Bolo neskoro.

(Andrej Plávka - Neskoro)

Nepovedz. Dobre. Stačí. Nemusíš.
Premôžem. Zatnem zuby.
Nebudem škrabkať ako myš
na dvere toho, koho ľúbim.

Dosť pokorenia. Treští mráz.
Na kryštál zmrazil slzu mäkkú.
Len neobanuj potom raz,
až sa ti zacnie po človeku.

(Krista Bendová - Monológ)

Odišla si a bolo to všetkými smermi
Vždy keď mi k rozpomienke ostávajú
Štyri svetové strany som v nevýhode
Po tvojom odchode bol som natoľko jednotvárny
Že sa to podobalo smrti
Bolo treba vdýchnutia
Bolo treba dať zubom reč
A očiam myšlienky
Aby som si postupne privykal na svoje ruky
Lebo tak si odišla zo všetkého
Že čo ostalo
Hľadalo skučivo svoj zánik

(Leopold Lahola - Ošiaľ)

A zabudli sme tváre
a zabudli sme mená.
Len ona ostáva tu.
Len ona, nepremenná,

v nás zapaľuje slová
a hnetie plaché rýmy.
Z jej uhlia ukrytého
sa dymí ešte, dymí.

(Milan Rúfus - O láske)

Objímme sa a nahí
Volám po úplnej nehe
Vykúpže ma v nej vykúp
Tichá majiteľka výkupne smútkov
Krehká vykupiteľka
z klamstiev z podrazov zo sklamaní
z iných a zo seba ma vykúp
z času keď tenknú včelie krídla
kde akoby sme iba kradli
To nielen moja túžba ozýva sa samozvane
Pri dverách ti moja zima zvoní

(Ján Zambor - Miluj ma včelie krídla tenknú)